Žiarovková konšpirácia – Politika plánovaného zastarávania

on
Páči sa Vám článok?

Žiarovková konšpirácia je názov dokumentárneho filmu, ktorý ste mali možnosť nedávno vidieť na RTVS. Hoc názov môže znieť trochu konšpiračne alebo paranoidne, dokumenty veľmi trefne poukazuje na princípy dnešného sveta, kedy žijeme v dobe ovládanej „ekonomikou rastu“, lenže zmyslom tohto rastu nie je uspokojenie potrieb ale ešte väčší rast.

Plánované zastarávanie vedie k nutkavej potrebe konzumenta nakupovať nové veci skôr, ako je potrebné. Myšlienka plánovaného zastarávania je tu od 20-tych rokov minulého storočia, kedy sa začala zámerne skracovať životnosť produktov, aby ste si jednoducho opäť kúpili novú vec. Prvým výrobkom, kde sa plánované zastarávanie aplikovalo bola žiarovka. Dokument hovorí o medzinárodnom karteli výrobcov žiaroviek, ktorí sa rozhodli postupne zámerne znižovať ich životnosť, aby donútili spotrebiteľa k častejšej kúpe ich výrobkov. Životnosť žiaroviek takto časom skrátili z 2500 na 1000 hodín. Rovnaký osud ako znižovanie životnosti žiaroviek čakal napríklad aj nylonové silonky.

Počas priemyselnej revolúcie sa otvorene začalo hovoriť o tom, že „výrobok, ktorý sa nedá opotrebovať je tragédiou pre biznis„. Priemyselná výroba pokryla dopyt. Výrobky sa stali lacnejšími a ľudia začali nakupovať nie pre potrebu ale pre zábavu. Po krachu americkej burzy v roku 1929  sa USA zmietalo v masívnej nezamestnanosti. Ľudia nemali záujem o tovar ale o prácu. Riešenie situácie videli v USA dokonca v návrhu uzákoniť plánované zastarávanie ako legislatívnu povinnosť, čo by viedlo k opätovnému rozhýbaniu konzumnej ekonomiky. Návrh ale nakoniec nebol uvedený do praxe.

Následne sa myšlienka plánovaného zastarávania transformovala: Zastarávanie nemalo byť spotrebiteľom vnútené, ale spotrebiteľ sa ním mal nechať dobrovoľne zviesť. Výrobky museli vzbudzovať v spotrebiteľovi túžbu kúpiť si ich. Začala sa éra módy a zmeny dizajnov, ktorú poznáme dodnes. A aby sa nám náhodou nezunovala, bude nám šteklivý pocit kúpiť si niečo „nové“ pripomínať marketing. „SLOBODA A ŠŤASTIE VĎAKA NEOBMEDZENEJ SPOTREBE“ sa stali základom konzumnej spoločnosti.

Reklama, plánované zastarávanie, pôžičky a úvery sú hybným motorom dnešnej ekonomiky rastu. Nikto dnes nahlas nehovorí o tom, že nekonečný rast predsa nie je možné zosúladiť s konečnou planétou. Serge Latouche v dokumente prirovnáva túto dnešnú víziu trvalo udržateľného rastu k „jazde dnešnej spoločnosti v aute bez vodičáku, čo nemôže skončiť nijak inak ako nárazom do múru alebo spadnutím do priepasti„.

Plánované zastarávanie sa nedotklo východného bloku. Vzhľadom na neefektívne štátne centrálne plánovanie by plánované zastarávanie nedávalo žiaden zmysel. Dodnes nie je problém vidieť funkčné napríklad chladničky v východného Nemecka, či Ruska.

Aktuálne môžete konzum a plánované zastarávanie vidieť napríklad v atramentových tlačiarňach, kde sa funkciou integrovaných počítadiel výtlačkov dosahuje jediná úloha – zastaviť funkčnosť tlačiarne po určitom počte výtlačkov. Konzum filozofiou častej kúpy zariadení z dôvodu zastaralých batérií, ktoré sa nedajú vymeniť, nastúpila aj firma Apple v iPodoch. Po žalobe sa súdny proces skončil dohodou strán a Apple zriadil službu výmeny batérií.

Plánované zastarávanie vytvára enormné množstvo odpadu, ktoré sa vyváža do tretích krajín sveta. Medzinárodné právo zakázalo prevážanie elektronického odpadu. Obchodníci ale toto obchádzajú „dovozom tovaru z druhej ruky„. Pre porovnanie: Názor, že vec, ktorá sa pokazí má byť vyhodená je pre množstvo ľudí z chudobnejších krajín nemysliteľný, neušľachtilý a vulgárny. Na tradíciu schopnosti veci šetriť existuje v Indii dokonca pojem džugát.

Medzi svetom obchodu a životným prostredím nemá existovať priepasť. Nemali by sme zabúdať nato, že príroda nepozná odpad, pozná len živiny. Správanie našej spoločnosti je ale prírode úplne protichodné. Dokedy vie trvať tento stav?

Naša spoločnosť chorobne lipne na veciach. Dávajú nám pocit sebavedomia a identity.

Keby šťastie záviselo od úrovne spotreby, mali by sme byť už úplne šťastný. Spotrebujeme totiž 26-násobne viac, ako v dobe Karla Marxa. Naozaj sa ale cítime mnohonásobne šťastnejší než tomu bolo v minulosti?

Gándhí povedal: Svet je dostatočne veľký nato, aby pokryl potreby všetkých, no vždy bude priveľmi malý nato, aby mohol uspokojiť nenásytnosť nemnohých.

Dokument si môžete pozrieť tu:

https://www.youtube.com/watch?v=BN2OZMl6p4U